Hovorí sa, že dobre myslené a dobré nemusí byť vždy to isté. Plastická chirurgia bola určite dobre myslená a veľa z jej činností je aj dnes potrebných a pre kvalitu života určitých ľudí nenahraditeľných. Že sa vyvinula aj v určitom inom smere a stala sa veľkým biznisom, to už je iná história.
Ale okrem estetickej chirurgie, ktorá nám s plastickou chirurgiou podvedome splýva, má tento odbor aj iné funkcie. Je to rekonštrukčná chirurgia, ktorá sa zaoberá nápravou malformácií, defektov po úrazoch a operáciách, chirurgia ruky či chirurgia popálenín.
Bohužiaľ, v našom chápaní už zostáva skoro len tá chirurgia estetická. Áno, mnohí ľudia sú so svojím vzhľadom nespokojní – ženy väčšinou viac ako muži, samozrejme by chceli mať pery a prsia ako Scarlett Johansson, ale žiaľbohu, nie každej to stvoriteľ doprial. Vlastne takmer žiadnej. A aj preto tu máme chirurgov.
Plastická chirurgia má dlhú históriu. Starí Egypťania vylepšovali len vzhľad mŕtvol, na živých ľudí si ešte netrúfali, starí Indovia sa už do toho pustili smelo. V starom Ríme sa preslávil chirurg Cornelius Celsus, a to najmä rekonštrukciou mužských predkožiek. Obriezka totiž v Ríme platila ako znetvorenie tela a ľudia so znetvorením nesmeli navštevovať verejné kúpele. Najmä pre Židov, keď získali rímske občianstvo a chceli miešať karty v politike, bola návšteva verejných kúpeľov nutná, lebo najmä tam sa robili dobré obchody a uzatvárali politické koalície. A pán Celsus zarábal svoje milióny.
Na počiatku novoveku to mali plastickí chirurgovia o niečo ťažšie. Taliansky chirurg Gasparo Tagliacozzi, ktorý vymyslel rekonštrukciu nosa kožou z oblasti pod ramenom, mal nemalé problémy s katolíckou cirkvou. Nosy ľuďom v tej dobe chýbali nielen v dôsledku súbojov, ale aj vďaka vtedy rozšírenému syfilisu. Lenže katolícka cirkev považovala znetvorenie človeka za boží zásah, ktorému sa netreba priečiť. Tagliacozzi sa priečil, a tak nemal pokoj ani po smrti. Cirkev ho prekliala, prikázala vyhrabať jeho mŕtvolu a zakopať ju mimo cintorína v neposvätenej pôde. Vtedy sa chirurgovia ešte nepočítali za lekárov, ale len za liečiteľov, a tak boli ľahšie stíhateľní.
Prelom v plastickej chirurgii nastal na konci devätnásteho storočia a najmä v čase prvej svetovej vojny, kedy bolo treba operovať vojakov znetvorených vojnovými zraneniami. Na tom vyrástol aj Harold Gillies, novozélandský chirurg, ktorý neskôr – v roku 1946 – urobil aj prvú operáciu, pri ktorej zmenil pohlavie ženy na muža. Stále prevládali operácie, ktoré korigovali zranenia a znetvorenia, vyznamenal sa v tom aj český plastický chirurg František Burian, ktorý sa zaoberal predovšetkým operáciami rázštepu podnebia.
Prvú operáciu prsníka urobil rakúsky lekár Vincenz Czerny, keď žene po amputácii prsníka voperoval namiesto odstráneného prsníka lipóm, teda tukový nádor.
Aj na počiatku korektúr ženských pŕs bola rovnaká myšlienka. Vrátiť životnú kvalitu ženám po operáciách alebo zraneniach prsníkov, prípadne pomôcť dievčatám, ktoré žiadne krivky od pánaboha nedostali. Prvú operáciu prsníka urobil rakúsky lekár s kúzelným menom Vincenz Czerny, keď žene po amputácii prsníka voperoval namiesto odstráneného prsníka lipóm, teda tukový nádor.
K prelomu došlo v roku 1961, keď dvaja lekári z Texasu – Frank Gerow a Thomas Cronin – prvýkrát voperovali do prsníkov silikónové implantáty firmy Dow Corning Company. Ak si náhodou pozriete film Breast men, neverte tomu, čo v ňom uvidíte, nezakladá sa to na pravde. Navyše bol tento film nakrútený v roku 1997, keď boli silikóny (od roku 1992) americkou zdravotnou agentúrou FDA na základe presvedčenia o ich škodlivosti zakázané.
Lenže hľadanie iného bezpečnejšieho materiálu sa nepodarilo, a tak boli v roku 2004 silikóny rehabilitované najprv v Európe a v novembri 2007 aj v Amerike. Používajú sa stále, moderné technológie robia prasknutie implantátov alebo výron silikónu do tkaniva prakticky nemožným. Lenže namiesto korigujúcich operácií dievčat a žien, ktoré úpravu prsníkov skutočne potrebujú, sa z týchto operácií stal biznis pre herečky a modelky, ktoré tieto operácie berú ako investíciu do svojej kariéry, alebo pre ženy, ktoré chcú byť skrátka krásne podľa vlastných predstáv. Tie predstavy môžu byť aj šialené, ale biznis je biznis a z pacienta sa stal zákazník, ktorého priania sa musia splniť.
Je zaujímavé, ako sú operácie pŕs ovplyvnené kultúrou. Zatiaľ čo v USA je najčastejším zákrokom ich zväčšovanie, v Brazílii ich zmenšovanie. Tam si muži najviac cenia pekný pevný zadok.
Dôsledky môžu byť aj tragické, ako bola napríklad smrť pornoherečky Lolo Ferrari. Zomrela po implantácii piateho silikónového implantátu. Môj strýko kedysi žartoval, že to budú mať archeológovia v budúcnosti s ľuďmi našej generácie ľahké. Žiadne meranie panvy a hrúbky kostí, aby určili, či ide o mŕtvolu ženy, alebo muža. Kde budú ležať silikóny, bola to žena, keď nie, bol to muž. Zaujímavé, ako sú operácie pŕs ovplyvnené kultúrou. Zatiaľ čo v USA je najčastejším zákrokom ich zväčšovanie, v Brazílii ich zmenšovanie. Tam si muži najviac cenia pekný pevný zadok. No, napokon, aj tam sa dá pridať silikón. Pamelu Anderson, Mariah Carrey alebo Carmen Electra si bez ich vylepšených predností ani nevieme predstaviť.
Internistom, najmä kardiológom, robia implantáty pri ultrazvuku srdca nemalé problémy, pretože cez silikón ultrazvukový signál neprerazí.
Internistom, najmä kardiológom, robia implantáty pri ultrazvuku srdca nemalé problémy, pretože cez silikón ultrazvukový signál neprerazí. Ale učíme sa byť tolerantní. Jedna mladá mamička sa mi ospravedlňovala, že mala po deťoch také vyťahané prsia, že si ich musela nechať spraviť. Chápal som to, bola to veľmi pekná žena, taká sa má páčiť a nielen sebe samej.
Iná vec sú vrásky. Ženy sa ich boja a zabrániť sa im nedá. S postupujúcim vekom koža vysychá, je jedno, akým krémom sa žena proti vráskam bráni. A tak príde na rad botulotoxín, známy ako klobásový jed. Je to vlastne strašný jed, jeden z najhorších, ktoré na svete sú. Je to nervový jed spôsobujúci ochrnutie svalov. Ak ochrnutie postihne dýchacie svaly, pacient umiera na zadusenie. Stačí na to v priemere päťdesiat mikrogramov na jedného človeka. Jeden gram by teda stačil na zabitie 20 000 ľudí. Tento jed tvorí baktéria Clostridium botulinum – nájdeme ju najskôr vo vydutej konzerve. Takej sa, prosím, treba vyhnúť. V dávkach zlomkov mikrogramu sa však botulotoxín pod menom botox používa na liečbu svalových kŕčov alebo atónií či pri achalázii pažeráka, pri ktorej človek nemôže prehĺtať. Pri svojej aplikácii do svalu zablokuje botulotoxín acetylcholín, látku zodpovednú za prenos nervovej informácie na svalovú platničku – a sval sa nemôže stiahnuť. Jedna dávka pôsobí 3 – 6 mesiacov a pre pacientov trpiacich spastickými ochoreniami svalov je to vykúpenie.
Lenže keď botulotoxín vpichnete do kože, ochrnú svalové vlákna v podkoží a koža sa narovná – vyhladí. A tak sa stal botulotoxín šlágrom estetickej chirurgie. Avšak keď sa botox podáva často, nervy v koži si povedia, že sa na to môžu vykašľať a tvár ochrnie. Mimika tváre časom klesá na nulu. Jedna injekcia pôsobí len 4 – 6 mesiacov a potom, keď chce byť človek zasa bez vrások, musí injekciu opakovať.
A samozrejme – pery. Kto by ich nechcel mať zmyselné a zvodné? A tak sa do nich pichá kyselina hyalurónová, po ktorej napuchnú a zväčšia sa. Keď sa to preženie, čo sa stáva žiaľbohu často, dievča, ktoré chcelo byť zvodné, vyzerá ako Káčer Donald. Potom treba trpezlivosť. Aj kyselinu hyalurónovú telo odbúrava a urobí to aj v perách, len na to potrebuje až pol roka.
Keď sa pozriete na niektoré hollywoodske hviezdy, ktoré to so skrášľovacími operáciami prehnali, ako Megan Foxx, Melanie Griffith, Meg Ryan alebo Renée Zellweger, neviete, či vám ich má byť ľúto. Krása vyzerá inak – aspoň podľa môjho skromného súdu.
Plastický chirurg to nemá až také jednoduché. Musí uspokojiť často prehnané požiadavky zákazníka (v tomto prípade ide naozaj viac o zákazníka ako o pacienta) a nesmie urobiť chybu. Na rozdiel od brušného alebo úrazového chirurga je v jeho prípade oveľa ťažšie vysvetliť, že zákrok bol nevyhnutne potrebný k záchrane života.
Čo ma z plastickej chirurgie vždy fascinovalo najviac, bolo prišívanie stratených orgánov. Umožňuje to mikrochirurgická technika, ktorou je možné obnoviť cievy, nervy – všetko zošiť na milimeter presne a zabrániť tak strate končatiny.
Prvýkrát som mal možnosť niečo také vidieť v čase môjho štúdia v Olomouci. Postaršiemu vrátnikovi odsekol výťah tri prsty na pravej ruke. Palec a malíček mu ostali. Prstenník sa netransplantuje, prostredný prst bol rozdrvený, ale s ukazovákom sa chirurgovia hrali osem hodín – celú noc. Podarilo sa im ho prišiť naspäť, funkcia bola dobrá, pán profesor nadšený. Stále kládol pacientovi na srdce, že nesmie držať ruku dole, aby sa cievy neupchali krvnými zrazeninami. Pacient mal ruku teda zavesenú nad hlavou na špeciálnom zariadení. Lenže v noci sa mu zachcelo fajčiť. Išiel na záchod, dal si jednu cigaretku a ruku nechal pri tej pohode visieť pri tele. Na druhý deň prst zmodrel, potom odpadol a pána profesora skoro trafil šľak.
V Burgenlande pracoval na poli maďarský robotník. Stroj, s ktorým robil, mu odtrhol ruku pri ramene. Nepýtajte sa ma, ako to ten chlap dokázal, ale naložil odtrhnutú ruku do auta a odšoféroval sa k nemocnici. Keď prišiel na recepciu, povedal mu vrátnik, bez toho, aby sa na neho pozrel, že zle parkuje pred výjazdom sanitiek a aby išiel okamžite preparkovať. Maďar teda zobral svoju ruku pod pazuchu, odišiel k autu a vzorne preparkoval. Bol to tvrdý chlapec. Potom sa prišiel prihlásiť znova. Až vtedy naňho vrátnik pozrel a vypukla panika. Ruku mu síce vo Viedni prišili, ale už bolo neskoro, neujala sa.
Samozrejme, treba dávať pozor, aby lekári prišili správnu ruku správnemu pacientovi. Nie ako v románe Wolfa Haasa Brennerova, kde priviezli dvoch mafiánov súčasne, oboch s odseknutými rukami. Našťastie boli ako správni mafiáni potetovaní a sálová sestra správne spoznala, že gréčtina s ruštinou k sebe nepasujú a že teda majú ruky od zlého pacienta. Ale to je možné len v románe.
